Zamyslenie na 24. nedeľu

Začal sa akademický rok.Tisíce žiakov a študentov sa vracajú do školských tried a prednáškových miestností. Učitelia a profesori ich znovu uvádzajú do tajov doposiaľ nepoznaných súvislostí prírodných a humanitných vied. Ak študenti kladú vyučujúcemu aj otázky, záujem o vec sa stupňuje a napredovanie v odbore ďalej prehlbuje.  Aj v evanjeliu Ježiš uvádza učeníkov do tajov duchovného života. Od ľahších foriem prechádza k náročnejším. Od vonkajších vecí k vnútorným. V dnešnom úryvku apoštol Peter kladie Ježišovi otázku, koľkokrát má odpustiť svojmu bratovi.Domnieva sa, že odpustiť mu sedemkrát je plnosť, vrchol dobre pochopeného prístupu k problému. Ježiš mu dá prekvapujúcu odpoveď. Jeho učeník má odpustiť až sedemdesiatsedem ráz. 

Odpúšťať neustále

Vzor v nekonečnom odpúšťaní majú učeníci vidieť v dejinách svojho národa. Boh odpúšťal židom na ceste púšťou do prisľúbenej zeme nespočetne veľa ráz. Rovnako i v dobe sudcov a kráľov. Je to nekonečne dlhá niť Božej lásky k hriešnemu človeku. Mnohí proroci vyzývajú židov konať podobne. „Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy,“ vyzýva čitateľov autor knihy Ekleziastikus. Konať ako koná Boh má za cieľ premenu človeka. Vidieť svet Božími očami a konať ako si želá on znamená nadobúdať nielen charakterovo odlišnú povahu než majú okolité národy, ale i schopnosť vzájomne sa dotýkať Božieho obrazu v sebe.

„Ak odpúšťa zodpovedný človek, jeho

príkladomsa vychováva mnoho prizerajúcich.“

Výchova odpúšťaním.

Niet pochýb, že veriaci, ktorí majú žiť medzi pohanmi sú aj zraniteľnejší. Apoštol Peter preto hovorí o odpúšťaní len po určitú hranicu. Uvažuje, že odpustiť viac ako sedemkrát by už nebolo dobré a snáď aj kontraproduktívne voči náboženstvu. Kristova odpoveď, že treba odpustiť sedemdesiatsedem ráz však naznačuje, že idealistom je Peter, ktorý si chce úzkostlivo chrániť svoj pokoj a brániť vlastnú ideu o človeku. Ježiš nechce hranicu. Dáva najavo, že život je tak protirečivý, že hranica by vec komplikovala a pokoj by sa neuchránil. Po čase by snáď musel vyhlásiť križiacku výpravu proti všetkým, ktorí prekročili normu viac ako sedemkrát. Alebo ako introvert by sa mohol rozhodnúť odísť niekde do púšte a tam žiť a chrániť vnútorný pokoj. Nuž ale, bol by vtedy ešte učiteľom života, k akému je povolaný? Ježiš má zámer poslať apoštolov do sveta. Tam, kde sa ocitnú ako ovce medzi vlkmi. Kde idealizmus o človeku padá a vyhráva len realizmus ponorený do Božieho milosrdenstva. V Jánovom evanjeliu nachádzame Ježišovu modlitbu za učeníkov. V nej Kristus prosí, aby nebeský Otec chránil apoštolov a rovnako aj cirkev. Tu sa dá nahmatať vysoká hodnota apoštolovej misie v Božích očiach.

Keď nemecký cisár Henrich IV. začal zasahovať do duchovných záležitosti cirkvi, pápež Gregor VII. ho po viacnásobnom napomenutí exkomunikoval. Odkázal mu, že cirkev nie je služobnica (ancila), s ktorou si môže robiť čo chce, ale je pre neho pani (domina), ktorú si má ctiť. Vyhlásiť exkomunikáciu nad cisárom v 11. storočí znamenalo uvoľniť všetky zväzky poslušnosti voči cisárovi – pre šľachtu, klérus i pospolitý ľud. V Nemecku vtedy zavládol neopísateľný chaos. Cisár si uvedomil, že neodhadol dôsledky svojho správania. Prišiel preto s neveľkou družinou do Canossy, kde sa na hrade zdržiaval pápež Gregor. Tri dni prichádzal bosý a odetý do vrecoviny, aby od rána do večera búchal na hradnú bránu a prosil pápeža o odpustenie. Bolo to pokánie aké stredovek nezažil. Pápež ho nakoniec vpustil do hradu. Vypočul jeho povrchnú ľútosť a pre silné gestá, ktorými vyjadroval polepšenie mu odpustil. Nemecký ľud mal opäť poslúchať svojho cisára.

Ten sa ale po krátkom čase vrátil k starým zlozvykom a exkomunikácia cisára sa zopakovala. Nemci si vtedy uvedomili, čo znamená vonkajšia a čo vnútorná poslušnosť i to, ako jedna s druhou súvisí. Pápežovo odpustenie v Canosse ich posunulo v rozlišovaní nárokov duchovného života ďalej. Tento príklad hovorí, že ak odpúšťa zodpovedný človek, jeho príkladom sa vychováva mnoho prizerajúcich.    Aj v škole, kde o priestupky a prizerajúcich nie je núdza dokáže práve strhujúci učiteľský príklad vtlačiť do duše žiakov dobré praktiky. Modlime sa, aby sme odpúšťaním mohli poslúžiť naším blížnym. Prosme aj za školy, aby i malé a zdanlivo nepatrné činy milosrdenstva učiteľov mohli byť podnecujúcim príkladom odpúšťania pre ich žiakov.

Milan Hudaček, SJ
Autor je jezuitským kňazom.