Zamyslenie na 26. nedeľu A

Nezaradené

KÁZEŇ PAVLA HRABOVECKÉHO: Zlosťou k Bohu

 „Nie je správne, ako koná Pán,” (Ez 18, 25) sťažovali sa Izraeliti v Ezechielových časoch. „Ako to mohol Boh dopustiť? Aký Boh to je?“ pýtajú sa ľudia v našich časoch. Námietky či otázky nemožno prehliadnuť, treba im čeliť tak ako prichádzajú. Najprv sa však zamyslíme nad významom „spravodlivého“ hnevu.Každý, kto trpí a viní Boha zo svojho utrpenia, sa môže postaviť pred obraz dnešného evanjelia o dvoch synoch, ktorí sú poslaní na pole. 
Prvý z nich reaguje ako keby mu otec niečo urobil: „Nechce sa mi!“ Možno to bola čisto ľudské nechcenie, ako sa často interpretuje táto pasáž, ale možno tomuto synovi otec spôsobil niečo, čím ho nahneval a jeho prešla chuť počúvať. Odchádza rozladený, nahnevaný, ale neustále nad otcom premýšľa. Vďaka hnevu si nesie otca a jeho poslanie na pole stále so sebou. Čím viac sa nad otcom zlostí, tým viac premýšľa, či má nejaký význam poslúchnuť otca. Či vyplnenie toho, čo od neho otec chce, môže mať nejaký zmysel aj potom, čo mu spôsobil. A nakoniec dá otcovi šancu. Objaví význam toho, čo sa stalo i otca samotného. Objaví seba vo vzťahu k otcovi, ktorý ho nechal zlostiť sa a prísť na tento význam bez donútenia, bez slova, bez zbytočného vysvetľovania, ktoré by syn v tej chvíli aj tak neprijal. Synovi sa vyčistil obraz otca, ktorý si predtým v hneve vytvoril. Otec mu predsa možno len neublížil. Možno len on neporozumel situácii, ktorá sa mu skrze otcovu vôľu prihodila. Ale on sa voči otcovi zachoval tvrdo. „No potom to oľutoval a šiel.“

Hnev ako moderná cesta viery?

Úprimný hnev prvého syna, ktorý znovuobjavil vieru vo svojho otca, stojí v ostrom protiklade k spokojnému synovi, ktorý sa zachoval neúprimne a indiferentne. Tento syn prisľúbil otcovi, že pôjde, ale nešiel. Prisľúbil, lebo to bol zvyknutý povedať vždy. Patrí sa už zo zvyku a bez premýšľania povedať otcovi áno. Ale čo je robené iba zo zvyku, nemá stálosti a po chvíli si syn nepamätá, čo prisľúbil. Tento syn nad otcom nepremýšľa, netrápi ho, aký význam má pre neho otcova vôľa, ani sám otec. Z premýšľania iba zbytočne bolí hlava. A nešiel.

 

Aký záver by sme dali dnešnému zamysleniu? Azda len zakončenie otáznikom, ako to urobil sám Ježiš: „Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Kto z týchto dvoch našiel cestu k otcovi? Ergo: ktorá cesta skôr vedie k otcovi – hnev ukrivdeného či indiferentnosť spokojného?

Ako by po takejto úvahe odpovedal Boh na utrpenie, ktoré si vysvetľujeme ako ním spôsobenú krivdu? Boh sa snaží vyčistiť náš pokrivený obraz o ňom, ktorý sme si vytvorili skrze naše utrpenie a hnev. Boh dokonca túži tento proces očisťovania urýchliť a nasmerovať správnym smerom. Ale slová nestačia. Azda iba jedno Slovo… Boh tak miloval svet, že poslal svojho Syna, ktorý „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu,…uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6-8). Boh poslal Syna, aby svojou krvou očistil jeho, naším hnevom prekrútené meno.

Pavol Hrabovecký
Autor je kňaz Košickej arcidiecézy, momentálne na štúdiách v Ríme.

Pridaj komentár