KÁZEŇ MILANA BUBÁKA: Okradnutý Boh

Boh v nás, kresťanoch často nespoznáva sám seba. Tak sa nečudujme, že ho v nás nevidia ani iní.

Neviem, aký pocit prežívate, keď sa dozviete o zbohatlíkovi, ktorý z pozície svojej moci oberie niekoho o to, čo mu patrí. Napríklad pomocou právneho systému, ktorý má nastavený na svoje záujmy, vyhodí človeka alebo celú rodinu z domu a sám sa do neho nasťahuje. Ako straka, ktorá obsadí miesto druhého vtáka, a hrdí sa, že je vo svojom. Komunisti tak robili za bývalého režimu. Žali, čo nesiali, požívali dobrodenia z vecí, o ktoré sa ani trocha nezaslúžili. Takéto správanie je časté v každej dobe a vždy sa nájdu takí, ktorí vedia vydolovať zo situácie to najlepšie pre seba samých i za cenu podvodu. Keď o takýchto ľuďoch počujeme, zmocní sa nás hnev. Ťažko nám je pochopiť, ako môžu byť ľudia spokojní vo svedomí, keď užívajú veci, o ktoré orabovali niekoho iného, keď ten iný sa zviecha v bolesti, pretože mu neostalo nič. Uvedomujeme si však, že tým najokradnutejším zo všetkých okradnutých je Boh? Možno sa nám to nechce veriť, ale je to tak.

Ako sa rozpozná vlastníctvo? Čo hľadáte, keď chcete posúdiť, komu patrí vec, ktorú ste našli? Hľadáte stopy po vlastníkovi. Hľadáte jeho monogram, jeho pečať, jeho obraz. Boh má svoj obraz na mnohých veciach. Jeho obraz je vtlačený do stvorenia, no predovšetkým do človeka. Ako hovorí kniha Genezis: človek bol stvorený na Boží obraz a podobu. Človek, či si to uvedomujeme alebo nie, je bytosť výnimočná. Aj keď nechýbajú takí, ktorí človeka bagatelizujú a tvrdia, že ako ľudia nie sme ničím výnimoční, že sme súčasťou prírody ako ryba, kaktus alebo krava, mnohí s takýmto pohľadom nesúhlasíme. Aj napriek tomu, že chceme zostať pokorní, nemôžeme pochybovať o svojej výnimočnosti. Je to výnimočnosť, ktorú nevysvetlíme inak ako tak, že Niekto to tak musel chcieť. Ten niekto nebola náhoda ani zákony prírody, ale Boh.

Aj keď Boh vložil svoj obraz do celého stvorenia, najviac ho vložil do koruny stvorenia, do človeka – do teba i do mňa. Keďže nosíme na sebe obraz Boha, sme ako ten peniaz z evanjelia: patríme Bohu. Mnohí ľudia toto vlastníctvo Boha na seba nepopierajú a naplno ho rešpektujú, ba pokladajú ho za česť. Veriaci človek je hrdý na to, že patrí Bohu a že Boh ho pokladá za svojho.

V Liste Galaťanom sa napríklad apoštol Pavol chváli Kristovými znakmi na svojom tele: „A odteraz nech ma už nik neobťažuje, lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky“ (Gal 6, 17). Myslí tu na rany, ktoré si vyslúžil za vernosť Kristovi v jeho nasledovaní. Odvoláva sa tu na zvyklosť, ktorá panovala v prvotnej cirkvi – dávali si na svoje telo vypaľovať znak, monogram Kristov, tzv. X (od Xristos). Tento znak sa volal stigma. Okrem nich niečo podobné mali na svojich telách ešte aj otroci. No kým pre otrokov bola stigma potupou, pre kresťanov bola chválou. Aj keď apoštol Pavol určite nemal na svojom tele vypálený znak Kristov, mal predsa iné znaky, rany, ktoré svedčili o jeho prináležitosti Kristovi.

Niečo podobné ako prvotní kresťania robíme aj my, keď nosíme na retiazke kríž alebo keď si ako rehoľníci dáme rúcho alebo iný viditeľný znak, ktorý svedčí o našej prináležitosti ku Kristovi. U niekoho si za to vyslúžime výsmech, u iných úctu. Na tom však nezáleží. Čo je dôležité je to, že takto dávame najavo svoju identitu.

Vonkajší znak však nie je jediné, čím dávame najavo svoju prináležitosť Bohu: ďaleko účinnejším, a možno i ťažším znakom je, tak ako to bolo u apoštola Pavla, naše správanie, čiže vydávanie svedectva o tom, komu patríme.

Sú však i takí, ktorí s myšlienkou, že by mali patriť Bohu, majú problém. Sú to ľudia, ktorí svoje prináležanie Bohu pokladajú za poníženie, a preto ho radikálne odmietajú. To sú tzv. ateisti, no nie v tom zmysle, že by pochybovali o existencii Boha, ale v zmysle, že oni jeho existenciu pripúšťajú, no odmietajú Bohu patriť. Tak ako kedysi padlí anjeli. Mottom týchto ľudí je „Non serviam!“ („Nebudem slúžiť!“) Dôvodom je obyčajne pýcha. Títo ľudia však zabúdajú, že slúžiť Bohu neznamená degradáciu, ale naopak pozdvihnutie človeka, ako o tom svedčia prípady ľudí, ktorí obraz Boží v sebe spočiatku nevideli, no v jednom momente svojej životnej púte ho objavili a uznali. Predtým ho neobjavili možno preto, lebo nemali v živote nikoho, kto by im ho pomohol objaviť.

Je ťažké diskutovať s ľuďmi, ktorí svoju prináležitosť Bohu odmietajú, o výhodách či nevýhodách tohto postoja pre ich život. Obyčajne sú so svojím postojom spokojní a pokladajú ho za výhodu. Nás, ktorí máme iný postoj, pokladajú za úbožiakov či tmárov. Na Slovensku nájdeme v kníhkupectvách dosť literatúry, ktorá sa snaží ateizmus stále propagovať ako najlepšiu a najosvietenejšiu cestu. Ak im to dáva energiu k životu, budiž. Nepochybujem, že je medzi nimi mnoho úprimných, čestných a dobrých ľudí. Problémom však býva, že väčšina z týchto ľudí skončila v ateizme nie na základe uvažovania o Bohu, ale skôr na základe uvažovania o cirkvi alebo o kresťanoch. To je problém pre obe strany: pre kresťanov i pre ateistov. Pre kresťanov preto, lebo namiesto pravého obrazu Boha v nich, svet vnímal karikatúru Boha, ba dosť často dokonca obraz, ktorý mohol byť pre nich výslovne odporný, ba až odpudivý. Namiesto čistého a pravdivého zrkadla sme sa stali zrkadlom deformovaným alebo vypuklým. Mnohí takýmto obrazom stále sme a tak sa nedivme, že nikoho nepresvedčíme. Ten, kto je tým najviac poznačený, je Boh sám, lebo mu nedávame to, čo mu patrí, lebo z nás ako zo zrkadla nesála naspať k nemu jeho obraz, ale niečo, v čom sa Boh nespoznáva. Boh seba samého v nás nevidí, preto nečudo, že ho v nás nevidia ani iní.

Pre ateistov je to problém preto, lebo zostávajú na povrchu: je pravda, že Boha treba hľadať predovšetkým v skutkoch tých, ktorí sa k nemu hlásia, ale pravý hľadač je náročný. Neostáva na povrchu, ale ide hlbšie. Ak výskumník, ktorý hľadá liek na novú chorobu, nevidí riešenie voľným okom, použije mikroskop. Nepovie si alibisticky: „Riešenie tu nejestvuje, pretože ho voľným okom nevidím.“ Tým by bol sám proti sebe. Ak hľadá riešenie, ide hlbšie. Ak nie, je to znakom, že nehľadá riešenie, ale ospravedlnenie. Inými slovami, namiesto nájdenia lieku na chorobu alebo vylepšenie zdravia, hľadá dôvod, prečo sa uspokojiť so stavom, v ktorom sa nachádza. Možno práve tu sa dostávame k jadru problému: Boha vždy hľadali chorí, padlí, hriešni, pokorní, deprimovaní, utláčaní, zotročení, závislí, odkázaní, núdzni. Tí, ktorým všetko ľudské, čo im bolo doteraz oporou, zlyhalo. Práve u takýchto ľudí nič nespôsobovalo väčšiu revolúciu, ako keď im niekto povedal: „Vzpriam sa! Ty sa nemusíš plaziť pred nikým a pred ničím! Ty máš veľkú cenu a hodnotu! Je tomu tak preto, lebo si chodiacim obrazom Boha.“ Objavenie tejto identity robí človeka pokorným, no zároveň hrdým a vzpriameným. Robí ho to slobodným, no zároveň zodpovedným. Robí ho to malým, no zároveň veľkým.

K akému záveru nás dnešná diskusia Ježiša s farizejmi a herodiánmi privádza? Bude to asi závisieť od toho, kde sa nachádzam. Ak som veriaci, mal by som sa pýtať: čo urobím, aby som zo seba vyžaroval obraz Boha lepšie než doteraz? Nie je za negatívnym postojom mojich blízkych k Bohu zodpovedné práve moje deformované zrkadlo?

Ak som ateista, mal by som skúsiť porozmýšľať, čo je väčším ziskom: patriť či nepatriť Bohu? Popierať, či uznať obraz Boha vo mne.

Milan Bubák, SVD
Autor je rehoľným kňazom, momentálne pôsobí v Ríme.